Vianočná nálada

V tichosti som sa dívala za jemným obláčikom dymu vychádzajúceho z úst kolegyne. Dala si svoju slimku a fajčila rýchlo, aby stihla tohto večera urobiť uzávierku. Bola nedeľa, náš pracovný týždeň sa po posledných dvanástich hodinách blížil ku koncu. Už aj ja sama som bola akási netrpezlivá. Ešte pätnásť minút ma delilo od "slobody" z toho blázinca. Vonku bolo niečo nad nulou, ale mne bolo príjemne. Našťastie nie som ten zimomravý typ, ktorý sa trasie aj pri +30°C. Kolegyňa náhle odišla, nechala ma samú so svojimi myšlienkami, ale ostal po nej ešte posledný obláčik dymu, ktorý sa nenáhlivo uberal k tým veľkým na oblohe. Chvíľu som premýšľala, ako je vonku dobre a ticho, až na hučanie akéhosi motora, ktoré som však v tomto okamihu nevnímala. 

Zadívala som sa na stromy v neďalekom parku. Boli nahé, bez lístia. Snáď im nie je zima! Majestátne gaštany a ich dlhokánske konáre. V akomsi čudnom svetle zimných nocí. Vyčkávali, až príde mráz a obsype ich bielym páperím. Je na čase pobrať sa dnu. Cestou domov začalo snežiť. Páči sa mi, ako mi oproti čelnému sklu vychádzajú v ústrety nežné vločky, ktoré sa nanešťastie hneď po kontakte s ním rozpustia. Na mňa to však pôsobí upokojujúco. Vločky nie sú také agresívne ako nemilosrdne bubnujúci dážď, sú práve naopak jemné a nevtieravé. Keď som vystúpila pred domom, všade vládlo to zvláštne predvianočné ticho. Je iné, ako ostatné. Neviem, či to tak vnímam iba ja, ale každé ročné obdobie má svoje ticho. A žiadne z nich nie je len také obyčajné. Vločky pomaly padali, voľne sa vznášali povetrím a kde tu, sadali na zem. Máličko sa zozimilo. Vošla som dnu. Už vo výťahu som sa tešila na teplý čaj, deku, kreslo, sviečky a knihu. To je moja zimná idylka. V byte rozvoniavala zmes škorice a medu. Dráždila nosové a chuťové poháriky. Dalo sa vytušiť, že mama pečie medovníky. Jemné, mäkké, voňavé cesto, ktoré sa za pár minút v rúre zmení na chrumkavé potešenie zmyslov. Len aby vydržali do Vianoc! (nezjedené)